Už stáročia sa nad Bratislavou týči kopec. Dnes sa na ňom vyníma televízna veža, ikona mesta, no kedysi sa tam rozprestieral len bukový les. Ten kopec volajú Kamzík, hoci tam kamzíky nikdy nežili. Alebo áno? Rozpoviem vám príbeh, ktorý mi rozprávala moja prastará mať.
Stalo sa to ešte v dávnych časoch, keď si bohatí mešťania v bratislavských lesoch robili, čo chceli. V jeden podvečer sa Anna, dcéra chudobného hrnčiara, vybrala do lesa na prechádzku. Otec ju učil, že za súmraku sama do lesa nesmie, no Anna mala samotu rada.
Už bola na vrchole, keď začula dunenie kopýt a zem sa jej pod nohami rozochvela. V ruke zovrela vreckovku po svojej babičke s vyšívaným motívom fialiek. Babička jej hovorievala, že vreckovku musí mať na potulkách lesom vždy pri sebe. Ukryla sa za starý buk pri ceste.
Jazdci už boli pri nej. Jeden z nich náhle zastavil svojho koňa. Zviera sa vzoprelo a vykoplo prednými nohami. Muž zoskočil na zem. Pri svetle jeho lampáša Anna spoznala Markusa Steinera, zámožného mešťana. Vedela, že sa mu musí vyhnúť. Mestom sa šírili klebety o jeho nemravných spôsoboch so ženami a sama mu už párkrát utiekla.
Steiner sa zohol, zdvihol zo zeme bielu vreckovku a zaboril si do nej nos. Anna si rukou zakryla ústa. Babičkina vreckovka. Musela jej vypadnúť z ruky.
„Ukáž sa!“ Markus zdvihol lampáš nad hlavu. „Či sa bojíš?“
Muži sa uškrnuli. Jeden vytiahol dýku.
Anna sa rozbehla. Mužov mala v pätách, vetvy ju šibali do tváre. Vtom jej nohu zovrela pytliacka slučka, spadla na zem a stratila vedomie.
Prebudil ju zvuk mužských hlasov. Pokúsila sa vstať, no noha ju bolela a nemohla ňou pohnúť. Steiner sa nad ňu sklonil a privoňal si najprv k jej vlasom, potom k vreckovke.
„Si to ty…“
Anna si do dlane nabrala hlinu a vrhla ju Steinerovi do očí. Rukávom si ich utrel, schmatol ju za plecia a zatriasol ňou. Vreckovka mu pri tom vypadla do Anninho lona. Chytila ju a spomenula si, čo jej babička radila, keď bude v nebezpečenstve. Zakryla si vreckovkou tvár, nadýchla sa a zvolala: „Hory, lesy, zachráňte ma!“ V nose ju pošteklila vôňa fialiek.
Opäť za chrbtom začula dupot kopýt, no ich zvuk bol ťažší a dunivejší ako predtým.
Z tmy sa vynorilo čosi biele a ozrutné, obklopené striebristou hmlou. Tvor bol vysoký dva metre a na hlave mal strieborné rohy. Vyzeral ako kamzík. Muži pred ním ustupovali, oslepení jeho žiarou. Ten s dýkou sa naslepo zahnal a tvora porezal. Kamzík však trikrát zadupal, až sa zem zatriasla. Muži odleteli a zostali nehybne ležať.
Potom sa otočil k Anne a poklonil sa.
„Kto si?“ spýtala sa ho.
„Som pánom týchto lesov.“
„U nás predsa žijú len jelene.“
„Kedysi sme tu žili, no pytliaci nás do posledného skántrili. Ostalo nás žiť len pár, hore na skalách, kam ľudská noha nevkročí.“
„Prečo si prišiel?“
„Privolala si ma. Tá vreckovka mi raz dávno zachránila život.“
Anna si všimla, že tvorovi z boku vytekala striebristá tekutina.
„Si zranený!“
Načiahla ruku, vreckovkou mu utrela bok a rana zmizla. Zhíkla. Tvor sa pozrel na vreckovku, potom na Annu.
„Vďaka ti. Odteraz bude tvoj rod pod ochranou môjho lesa.“
Poklonil sa, trikrát zahrabal kopytami a zmizol.
Anna si všimla, že nohu už mala voľnú a na koži ani škrabanec. Zdvihla lampáš a obzrela sa, no po mužoch nebolo ani stopy. Keď prechádzala po miestach, kde predtým ležali, pod nohami sa jej hýbalo lístie. Zo zeme sa predierali rozkvitnuté fialky.
Chýr o bielom kamzíkovi, pánovi lesov, sa rozniesol mestom. Odvtedy sa vrch nad Bratislavou volá Kamzík. Hovorí sa, že v lese na kopci dodnes každú jar vykvitnú tri trsy fialiek ako tichá pripomienka, že les chráni tých, ktorí to potrebujú.