Myra hľadela na obálku s logom štátnej lotérie. Ticho bytu prerušovalo klopkanie jej topánky o nohu stola. Prešli mesiace, odkedy seba aj dcéru prihlásila.
No obálka dnes prišla len jedna.
Vytiahla z nej kartu s nadpisom: Nový život vo Vašom raji. Čoskoro budete opäť spolu. Testovacia fáza. Do lona jej padali slzy.
Na karte stálo jediné meno. Jej vlastné.
V zámku zaštrngali kľúče. Vošla trojročná Ajla so svojou tetou.
„Mamí, pue teba,“ Ajla objala Myre nohy, kým si ona zasunula kartu do vrecka.
„Ja, ty a tato,“ ukázala jej kresbu, „sme tu všetci spolu.“
Myra neprítomne pohladila dcérine kučierky a odvrátila sa. Prázdne kreslo oproti jej pripomínalo čiernu dieru, ktorá ju zvnútra mesiace požierala.
„Pekné?“ spýtala sa Ajla.
„Uhm,“ odvetila Myra s tvárou v dlaniach. Sklesnutá hlávka zmizla v izbe.
Sestra priniesla nákup. Myra bola vďačná, sama na to nemala silu.
Cez dvere sledovala malé rúčky skladajúce vežu z kociek. Kedysi ju stavali na koberci s margarétkami. Vtedy boli ešte traja. Tu budeme bývať, počula v hlave Ajlin džavot, všetci spolu. Pohľad na dcéru bolel – vyzerala ako jej otec. Od nehody preto Ajla trávila veľa času s tetou a strýkom. Milovali ju ako vlastnú.
Pri tej myšlienke sa jej zastavil dych. Prstom prešla po okraji karty.
„Postrážite zajtra malú? Pôjdem si niečo vybaviť,“ spýtala sa sestry. Súhlasila.
Myra hľadela na Ajlu. Vrecko ju pálilo.
V noci si ľahla k dcére. Detská rúčka okolo jej krku. Vôňa Ajliných vláskov, na ktorú už takmer zabudla. Hrudník jej zovrelo. Nevládala takto žiť. Chcela pre dcéru šťastný život, ktorý jej nevedela dať. Jej vlastný stratil zmysel.
Bude to tak lepšie, presviedčala samú seba.
„Mamí, nie!“ Ajla sa s plačom ťahala k mame, keď po ňu ráno prišla teta. Natiahnutá rúčka zmizla za dverami. Matka sa za ňou v poslednej chvíli načiahla, no jej ruka ostala visieť vo vzduchu.
„Dolaďujeme pár technických detailov, o tom testovacia fáza je,“ povedala pracovníčka Centra pre štátnu lotériu.
„Tu sa podpíšte.“
Myra zastavila ruku tesne nad papierom. Spomenula si na list pre Ajlu, ktorý nechala doma na stole. Opäť si čítala text malým písmom:
Návrat zo simulácie nie je možný.
Oprávnenie na telo: 50 rokov.
Za softvérové chyby neručíme.
Stolička sa pod ňou chvela.
„V systéme máte prihlásenú aj dcéru.“
Myra prikývla.
„Vek dieťaťa nám neumožňuje vytvoriť spoločnú simuláciu v tejto fáze. Zatiaľ nahráme vašu dcéru aj všetky ďalšie osoby len z vašich najsilnejších spomienok. Keď bude dospelá, môže sa k vám pridať,“ usmiala sa.
Myra podpísala papiere. Rýchlo, precízne. Taká kedysi bývala.
Po inštruktáži ju odviedli ku skenovacej jednotke.
„Máme to,“ zjavila sa po pár hodinách pracovníčka. Ukázala na chladiacu komoru.
„Ľahnite si. Sústreďte sa na najsilnejšie spomienky na vašich blízkych.“
Prebudila sa na lúke plnej margarétok. Začula známy smiech a v jej vnútri sa rozlialo teplo. Muž k nej pribehol.
„Láska, poď s nami stavať vežu,“ povedal a pobozkal ju.
Konečne spolu. Všetci traja.
Z myšlienok ju vytrhol detský hlas. Čosi nebolo v poriadku.
„Mamí, nie!“ Malá postava k nej načahovala rúčku. Bolestné slová boli dcérine, no telo aj hlas boli cudzie. V sekajúcej simulácii jej tváre na sekundu preblikli Ajline uslzené oči, no hneď zmizli. Myre prišlo zle. Spomenula si na slová pracovníčky o dolaďovaní technických detailov. Nahrali ich z mojich najsilnejších spomienok.
„Nie! Malo to byť inak! Pustite ma von!“
Ticho. Zatočila sa jej hlava. Vnútorné teplo, ktoré na okamih cítila, opäť pohltila jej čierna diera. Nebolo cesty späť. V panike sledovala milovaného muža s cudzím dieťaťom, ako bežia po slnečnej lúke plnej rozpixelovaných kvetov.