Vstupujeme cez drevenú bránu a krik davu sa mení na šepot. Prítmie osvetľujú svetielka, ktoré sa nad nami vznášajú ako svätojánske mušky. Naše tváre pohladí teplo.
Rúčka v mojej dlani ma ťahá k registračnému stolíku. S úsmevom nás víta knihovníčka Vierka Šípková. Podáva nám leták s programom a károvanú deku.
„Držím palce pri hľadaní pokladu,“ žmurkne na moju sedemročnú dcéru a podáva jej malý kľúčik. „Keď nájdeš správny zámok, získaš indíciu. Tá ťa privedie k pokladu.“ Dcéra si ho nadšene vkladá do vrecka.
Zvuk našich krokov zaniká v ozvene detského smiechu. Vo vzduchu je cítiť škoricové sušienky. V hlavnej sále sa uložíme na vankúše a zababušíme sa do deky.
Pani Helena Mráčková, vedúca detského oddelenia, nám vysvetlí, ako bude akcia prebiehať. Potom uvedie spisovateľku Tamaru Šimončíkovú Heribanovú, ktorá prečíta knihu Najkrajší dar na svete od Lucy Flemingovej. Zvonivým hlasom prednáša príbeh o zajačikovi, ktorý spoznáva skutočnú hodnotu priateľstva. Deti v prednom rade sa chytia za ruky. Rodičia hľadia do telefónov.
Neskôr spisovateľ Daniel Hevier prednesie svoju Vianočnú poštu: „Nemáte nebo nad hlavou, len nebá obrazoviek, až za náramnou diaľavou občas sa mihne človek.” Dospelí na chvíľu odložia mobily a počúvajú. Muž v prednom rade uvoľní stoličku a pomôže vchádzajúcej panej s paličkou.
Cez prestávku sŕkame horúce kakao. V rohu nás čaká tvorivá dielňa na výrobu záložiek do kníh. Dcéra už v ruke drží nožnice. Ja sa zatiaľ započúvam do besedy s prítomným autorstvom.
Pani Šimončíková Heribanová hovorí o láskavosti počas Vianoc: „Ľudskosť spočíva v schopnosti byť prítomný. Je to vedomé rozhodnutie nebyť voči druhým ľahostajný.” Súhlasne prikyvujem.
Pán Hevier nám pripomenie význam sviatkov. „Vianoce majú zmysel, keď niekomu uľahčíme život, rozosmejeme ho, alebo sa na neho pozrieme a povieme – vidím ťa,“ dodá s iskrou v očiach.
Moderujúcej pani Vierke spadnú na zem papiere a štyria ľudia vpredu sa jej rozbehnú na pomoc. S dámou vedľa mňa si vymeníme dojaté úsmevy. O tomto sú Vianoce.
Po diskusii hľadáme poklad medzi regálmi. Dcéra spomedzi kníh vytiahne malý papierik. Prvá indícia: deti a mládež. Vkladá kľúčik do jednej z pokladničiek na zemi. Obaly kníh, ktoré formovali moje detstvo, jemne šuštia pri dotyku mojich prstov. Dcéra zvýskne, otvorí pokladničku a my máme ďalšiu indíciu: ilustrácia psa a mačky. „O psíkovi a mačičke!“ vyhŕkne a rozbehne sa do sekcie Rozprávky.
V knihe od Josefa Čapka nájdeme kartičku s číslom päť, s ktorou prichádzame k vianočnému stromčeku. Z kopy darčekov si dcéra vyberá ten svoj: knihu Matilda od Roalda Dahla. Oprie ju o stoličku, no zošmykne sa jej na zem. Zazdá sa mi, že spoza regálu vykukne dievčatko. Zamáva mi. Matilda, pomyslím si. Neznámy chlapec podáva knihu dcérke, ktorá mu s úsmevom ďakuje.
Na dobrú noc pani Vierka prečíta Astrid Lindgrenovej Pippi zachraňuje Vianoce. Prednáša to s takým elánom, že pred nami chvíľami krepčí samotná hrdinka so stromčekom na hlave. Po rozprávke knihovníčka zazvoní na zvonček: „A rozprávky je…“ Deti zborovo vykríknu: „Koniec!“ Ďakuje nám za účasť so slovami: „Vianoce sú pripomenutím, že aj v bežnom svete, nielen v rozprávkach, môže zvíťaziť dobro.“ Týmto sa program končí.
S hlavami plnými dojmov sa ukladáme na karimatky. Svetlá zhasnú. Miestnosťou sa nesie šuchot spacákov a šepot slov na dobrú noc. Zatváram oči. Želám si, aby sme si takýto svet vytvárali každý deň, nielen na Vianoce. Láskavý svet príbehov plný ľudskosti, ktorý dnes zdieľame. Knižnica naozaj ožila – a spolu s ňou aj niečo hrejivé v každom z nás.