„Starý otec, našiel si ich?“ spýtal sa Tiko a poškriabal si tetovanie na krku. Na zjazvenej koži ešte stále cítil ostrie rituálneho noža. Striasol sa. Radšej by staval hrady z piesku, ktorý pokrýval túto pustú krajinu. Nemohol uveriť, že tam kedysi rástol les – otcovia otcov tam zanechali len púšť.
„Musia tu niekde byť,“ zamrmlal starec, „zakopal som ich dosť hlboko.“ Kľačal v horúcom piesku a prsty sa mu triasli viac ako pri poslednej neúspešnej výprave.
„Chceš si oddýchnuť?“ spýtal sa chlapec.
„Nie, synak, vládzem,“ zaklamal, oprel sa o bakuľu a so zvraštenou tvárou vstal. Chytil si hrudník, no rýchlo ruku zložil a pohladil ňou chlapca po temene.
Tika pri dotyku zalialo teplo, no starcova ruka bola neprirodzene tvrdá – aj napriek rukaviciam, ktoré si nikdy neskladal.
Hľadali ďalej. Piesok chlapca pálil, no spomienka na matkino kostnaté telo ho poháňala. Hlad jej kradol život.
„Niečo mám!“ zvolal Tiko. Z piesku vytiahol vrecúško a vysypal si z neho do dlane semienka.
Starcovi sa triasla sánka. Otvoril amulet, pozostatok moci ich predkov, ktorý mu visel na krku. Naznačil chlapcovi, nech ich tam vloží.
„Vdýchneme krajine život, ktorý sme jej zobrali,“ povedal starší muž, hlas sa mu triasol. Keď to povedal, zem pod nimi sa zachvela. Zvážnel.
„Ponáhľaj sa. Už o nás vie.“
Kráčali domov. Z piesku sa na nich cerili zvyšky mŕtveho dreva ako zuby predátora.
„Starý otec, sadni si.“
„Nemáme čas.“ Starec sťažka dýchal.
Pokračovali ďalej bez slov. Ticho medzi nimi prerušil hluk trasúcej sa zeme.
„Strážkyňa lesa!“ Starec sa zapotácal a spadol.
V rozvírenom piesku stála postava. Oči jej blčali a okolo tela mala ovinuté korene. Páchla hnilobou.
Tiko chcel pomôcť starcovi, no úponky z tela Strážkyne mu držali členky.
Starec čosi mrmlal. Jeho amulet zasvietil smaragdovou žiarou.
„Vráťte, čo nie je vaše!“ zadunel hlas postavy. „Nezaslúžite si moje stromy, ani moje čary.“ Obloha začala černieť. Tiko stuhol.
Starý otec si svietiaci predmet strhol z krku a hodil mu ho. Dopadol medzi chlapca a bytosť. Muž naň ukázal. Pozrel na chlapca.
„Bež!“ ukázal smerom domov.
„Zlodej!“ syčal piesok a dvíhal sa pred nimi ako tornádo.
„Neber nám ich, bez nich sme stratení!“ Tiko kričal, až ho pálili pľúca.
„Je len… dieťa,“ sipel starec s rukou na hrudi.
„Má znak predkov, bude za nich pykať,“ hrmela Strážkyňa.
„Nie deti, to my sme zničili tvoj les. Ber si mňa!“
Neviditeľná ruka dvíhala starca do výšky.
Úponky okolo Tikových členkov povolili. Doplazil sa k amuletu. Zaváhal. Na zemi zbadal starcove rukavice, ich majiteľ visel vo vzduchu. Po prvý raz zazrel kožu na jeho rukách – bola sivá a vráskavá ako kôra starého stromu. Na tele mu pulzovali zelené žily.
„Starý otec, nie!“ chlapec bežal k nemu. Vzduch okolo nich zhustol.
„Domov!“ zreval starec z posledných síl. Ruky mu ovisli.
„Zaplatíš,“ hlas Strážkyne pohltil výkrik starého muža.
Tiko schmatol amulet a bežal preč.
Keď sa obzrel, starcovi nad hlavou rástli vetvy a nohy sa mu zabárali do piesku ako korene. Žiarilo z neho zelené svetlo. Vzduchom sa niesol praskot kostí.
Tiko sa chcel k nemu vrátiť. Pred očami mal jeho zdrevnatené ruky. Mama,spomenul si a v momente vedel, čo musí urobiť. Utekal, kým sa od únavy nezvalil na zem. Prebral ho pach vlhkej hliny. Príjemne ho hriala na líci. Trasúcimi sa prstami vybral z amuletu zrnko, zahrabal ho a nechal naň dopadnúť smaragdové svetlo. S tichým šušťaním sa na povrch predral výhonok. V tej chvíli ho niečo pichlo v ramene. S každým novým lístkom bola jeho bolesť ostrejšia. Vyhrnul si rukáv a zbadal tam pulzujúcu zelenú žilku. Pokožka okolo nej bola sivá a vráskavá ako kôra starého stromu.