I.
Tridsiaty deň v mesiaci,
tridsiaty mesiac v poradí,
tridsiaty krížik v kalendári
môjho prázdneho tela. Alebo už nie?
Už tretí deň čakám a dúfam, že nie.
Vlhký vzduch plní moje vnútro,
čierne ako vrece na smeti,
do ktorého padám.
Zbadám dúhu.
Žeby predsa?
Spomienka na letnú noc –
možno táto dúha neklame.
„Koľko si ich prosíte?“
Ozaj pri tom ten lekárnik žmurkol?
Chcem veriť, že postačí jeden,
pravda však nehrá moju hru.
„Vezmem šesť.“
Nech ďalšieho pol roka nevidím
žmurkanie lekárnika.
Štrngot kľúčov,
konečne doma.
Moje lono vibruje.
Veve píše:
„Zajtra káva?“ Smajlík cerí
nadpriemerne žiarivé zuby.
Predstavím si Veve a jej nadpriemerný život.
Pohladím si ploché brucho,
na ktoré mi kvapne slza
z kľukatej cestičky v make-upe.
„Nedá sa mi,“
odpisujem rastúcemu bochníku
pod jej bielym tričkom.
Pohľadom vypaľujem čiarky
do testu od lekárnika.
Jedna čiarka.
Isto príde druhá.
Jedna čiarka.
Dáva si načas.
Jedna čiarka.
Druhá neprišla – ani jej sa nedalo.
Jedna čiarka
leží na dne smetiaka.
II.
Aj Karol si dal načas.
Mal kúpiť vajíčka,
nie také, len obyčajné z obchodu.
Vchádza s plnou taškou,
no vajcia mu z hlavy vyfučali.
Mne sa to zatiaľ nepodarilo.
Vidí ma sedieť na zemi
v bielom mori vreckoviek.
Ticho bytu sa vo mne ozýva.
„Nabudúce nám to vyjde,“
hovorí,
už tridsiaty mesiac v poradí.
Jeho slová za tie mesiace
vybledli.
Šúpe pri tom mandarínku,
s pohľadom zapichnutým do účtenky.
Dlaňou prejde po mojich vlasoch a ja cítim
len vôňu jeho mandarínky.
Pamätám si prvý mesiac,
smiali sme sa
zamotaní v mojich voňavých vlasoch.
Vtedy som ešte používala
medovkový šampón.
Posledné mesiace
už iba mätový.
Vraj to funguje.
Veve vravela. Ona totiž používa
jedine mätový.
„Vezmeme to do vlastných rúk.“
„Dobre, Karol.“
Žene v bielom plášti
podpisujem biely papier
červeným perom.
Modré vraj nemá.
„Sú zdravé a početné, hýbu sa rýchlo,“
naznačí naše šance.
Možno sa aj nám konečne ujde.
Hlavne rýchlo.
Čakám na zákrok,
kým Karol simuluje lásku
pred obrazovkou plnou ľudí,
čo sa asi neľúbia.
V ušiach mi zaznejú doktorove slová:
„Meno partnera?“
Zaváham.
Len nech tie šance nedopletieme.
„Karol Mařík.“
Doktor nadvihol huňatú húsenicu
nad ľavým okom.
„Naozaj, nevymýšľam si.“
„Takže božský Kája!“
Doktor sa rád zasmeje.
Kým ja nahlas dúfam
v božských štyridsať týždňov
plných kyslých uhoriek s horčicou
od môjho pozemského Káju.
Ďalších štrnásť krížikov
a opäť pohľad na test.
Jedna čiarka.
Sledujem pavúka, nepozerám sa.
Jedna čiarka.
Čo sa to tam…?
Druhá čiarka?
Ešte počkám…
Druhá čiarka.
Vidím dvojmo?
Druhá čiarka!
Tak predsa.
Štrngot kľúčov,
Karol vchádza a vidí ma sedieť na zemi
v bielom mori vreckoviek.
Na tvári úsmev
plný žiarivých zubov.
Ako má Veve.
„Dve čiarky.“
Chvejúce sa pery a pomiešané slzy.
S prepletenými prstami
veríme, že toto je naša
skutočná šanca.
Na šťastie.
Našťastie.
III.
Tri červené kvapky.
Môžu znamenať čokoľvek.
Červené víno – mesiace si ho odriekam.
Repový džús – vraj to pomáha.
Môžu však znamenať
aj telefonát na kliniku:
„Choďte do nemocnice,
tam si vás už nechajú.“
Jazda taxíkom po takom telefonáte
je ako týždeň bez vody,
po ktorom už nedokážem piť.
Karol ho zavolal. Sedí vedľa mňa,
v jednej ruke zviera kľúče,
aby neprerušili to ticho hlboko vo mne.
Druhá ruka nájde moju. Palcom
šúcha moju dlaň a jeho ohryzené nechty
mi poškriabu kožu.
Naše ruky zohrievajú miesto, kde sa mal dvíhať
náš vlastný bochník.
Je mi nevoľno
zo súcitného pohľadu recepčnej,
ktorá sa na okamih dotkne
svojho plného brucha.
No potom z nemocničného prístroja zaznie
tlkot,
s ktorým som sa v taxíku rozlúčila.
Doktorka povie:
„Srdiečko bije.“
Cez slzy s Karolom mlčky sledujeme
našu bielu machuľku
na čiernom pozadí monitora.