Keď Mina Schneiderová vyšla na pódium v Café Rouge, všetky oči sa do nej zahryzli. Spotenými rukami si uhladila negližé. Pohľadom kĺzala po obecenstve za dymovou clonou. V nose ju dráždil pach vlhkých kabátov a tabaku.
Pri prvých tónoch kontrabasu sa uvoľnila, oddala sa hudbe a pomaly si zvliekala priesvitné závoje. Svetlo reflektorov sa v tvárach hostí lámalo ako očakávania spoločnosti, ktoré ju dovtedy zväzovali.
Konečne sa cítila sama sebou. Živá.
Pri nohách jej pristála kamélia. Z prvého radu na ňu mával strážnik Novotný, s ktorým si občas vymieňali túžby v zadnom salóne kaviarne. Hneď za ním sedel vysoký muž s cylindrom. Úsmev jej zamrzol. Miller. Spoznal ju.
Po vystúpení sa prezliekla, nasadila si klobúk a posadila sa vedľa strážnika Novotného. Privoňala si ku kamélii, ktorú zdvihla z pódia. Pobozkal jej ruku. Naznačila, že nemá záujem o rozhovor.
Zapálila si. Priamo tam, pred všetkými.
Cigarety nepatria do rúk slušných dám, v hlave jej znel otcov hlas. Vyfúkla dym dohora. Nie som slušná, pomyslela si.
Cestou na toaletu ju zastavil Miller.
„Tak tu sa skrývate, slečna Schneiderová,“ zasyčal.
„Pán Miller, aká náhoda.“ Snažila sa znieť pokojne. Prižmúrila oči a fúkla mu dym do tváre. Zdrapil ju a pritiahol k sebe.
„Mám po krk provokácií, ty cundra. So mnou si mohla mať všetko. Robíš otcovi hanbu!“
Otec ju sľúbil Millerovi ako dobrý obchod. Ten si na ňu robil nároky, hoci mu nikdy nepatrila. Ani jemu, ani otcovi. Odkedy ho odmietla, doma sa nemohla ukázať.
„Pustite ma!“ Mina trhla rukou. Nikto z hostí sa neotočil.
„Zákazník je kráľ,“ zvolal Miller a ťahal ju do salónika. Zovrelo jej hrdlo.
„Pán Miller, dlžíte mi tanec,“ zaznel spoza nich ženský hlas.
Zastal. Na ramene mu pristála ruka tanečnice Lýdie, ktorá sa postavila pred Minu, za chrbtom jej stisla ruku a vložila jej do ruky poskladaný papier.
„Teraz nie, slečna…“ zamrmlal Miller.
„Mám jeden tanec špeciálne pre vás.“ Lýdia si zahryzla do pery.
Odstrčil Minu a nos si zaboril do Lýdiiných vlasov. Ženy si vymenili pohľady.
Keď odišli, Mina otvorila papierový odkaz:
O polnoci pod mostom. Mám dva lístky na vlak.
Tlkot jej srdca prehlušil hudobníkov. Jej oči sa stretli so strážnikovými. Pozoroval ju. Zamávala mu a pevne zovrela papier.
Pred polnocou sa prešla kaviarňou, no Miller ani Lýdia tam neboli. V kabelke nahmatala ozdobnú ihlicu, pripla si ňou kaméliu o klobúk a zamierila k rieke.
Pod mostom začula výkrik. Vo svetle lampy zbadala Lýdiu, ktorá sa metala pod váhou Millera. Skočila za strom.
„Nie!“ kričala Lýdia.
„Drž hubu, cundra!“
Millerova dlaň pristála na jej tvári. Jeho prsty sa omotali okolo jej krku.
Mina si vytrhla z klobúka ihlicu, priskočila zozadu a zabodla mu ju zboku do krku.
Miller zreval. Zahnal sa.
Bodla ešte raz.
Spadol na zem.
Po rukách jej stekala horúca tekutina.
Bodla znova. A znova.
Potom nastalo ticho.
Mina v kúpeľni svojho bytu sledovala, ako jej z rúk do umývadla stekala červenkastá voda. Lýdia si so syčaním potierala rany liehom. Tvár mala opuchnutú.
„Sledoval ma, lebo som ho odmietla,“ šepkala Lýdia. Celá sa triasla.
„Nemala som ťa s ním nechať,“ povedala Mina a chytila ju za ruku.
„Urobila som to pre teba… pre nás.“ Lýdia ju pobozkala na pery. Ich zaslzené tváre sa pritisli k sebe.
„Čo ak zistia…“ Mine sa slová zasekli v hrdle.
Ženám ako my nikto neuverí.
Prerušilo ich búchanie na dvere. Vymenili si pohľady.
Mina si pripravila jeden zo svojich úsmevov a otvorila.
„Pani Schneiderová, musíme sa porozprávať,“ povedal strážnik Novotný. Keď ho zbadala, úsmev jej opadol.
V jednej ruke držal putá, v druhej zakrvavenú kaméliu.