– Prišli ste na obhliadku chaty? Ten inzerát tam visí mesiace. Milan Král, teší ma.
– Miňo? Si to ty?
– Poznáme sa?
– Kámo… Schválne, skús si spomenúť.
– Golf?
– Čo si, ja a golf?
– Základka?
– Stredná!
– Ja si vážne…
– Ronald.
– Ehm, jasné! Ronald… prepáč, hrozná pamäť. Máš sa?
– Nie až tak dobre, ako ty, súdiac podľa tamtoho Porsche.
– Hej, to je Tátoš. Sníval som o ňom od detstva.
– Lucia asi nie je nadšená, že jazdíš na rýchlom aute.
– Poznáš moju ženu?
– Luciu Hronskú? Kto by si ju nepamätal. Tiež bola hlavnou postavou nejedného detského sna.
– Už dva roky je Králová.
– Pokoj, je to kompliment. Vyhral si jackpot.
– Áno… Tak chceš si obzrieť tú chatu?
– Chcem. A ako sa má Lucia? Odkedy sa ostrihala, vyzerá ako na strednej.
– Odkiaľ vieš…?
– Stretol som ju v potravinách.
– Nič mi nespomínala.
– Stál som za ňou v rade. Asi si ma nevšimla.
– Ehm, okej. Túto kúpeľňu sme prerábali…
– Lisabonské kachličky? Lucia ich milovala.
– Máš dobrú pamäť, Ronald.
– Niektoré veci si človek zapamätá. Kde je spálňa?
– Na konci chodby.
– Tu ste s Luciou spolu spávali?
– To čo je za otázku? Hej! Čo robíš s tou prikrývkou?
– Len som sa jej dotkol…
– Zvláštne, že Lucia ťa nikdy nespomínala, Ronald.
– Vídali sme sa v knižnici.
– Tam som veľmi nechodil.
– Jasné, hokej mal prednosť. Lucia bývala osamelá.
– Koniec obhliadky. Mal by si odísť.
– Ešte som nevidel horné poschodie.
– Odíď. Tam sú dvere.
– Miňo, stále netušíš, kto som?
– Volám sa Milan. A nie, nepamätám si ťa.
– Spomínaš si na ten veľký zápas proti Prievidzi?
– Prvé víťazstvo. A?
– Oslava u Slabeja. Aj Lucia tam bola.
– Netuším, kam tým mieriš.
– Jeden tlstý chalan tam začal žonglovať.
– Á, taký exot. Už je to aspoň dvadsať rokov.
– Pamätáš si, čo si mu urobil?
– Tuším som mu stiahol gate. Trošku krutý vtip…
– Reval jak decko! Potom sa pošťal.
– Chcel som sa ospravedlniť, no zmizol. Tuším sa volal Róbert, Roman… Preboha!
– Tak si si spomenul.
– Do riti, Ronald. To si bol ty?
– Celá škola to videla. Lucia to videla… Každý deň na to myslím.
– Je mi to ľúto. Bol som idiot. Fakt ma to mrzí.
– Neskôr si ju zobral hore do izby. Aspoň ma videla bez nohavíc prvého.
– To stačí. Odíď.
– Vtedy ešte nosila fialkový parfém. Občas ho zacítim…
– Zmizni, počuješ? Vy-pad-ni ty…
– Čo je, Miňo? Hľadáš toto?
– Ako si…
– Mal si ho na poličke pri dverách.
– Vráť mi ten mobil.
– Nepribližuj sa, Miňo.
– Preboha, Ronald. Mám rodinu. Odlož tú zbraň.
– Vyzleč si nohavice.
– Zbláznil si sa…? Chceš Tátoša? Dohodneme sa…
– Môj detský sen nie je o autách…
– Prosím, Rony, odlož tú zbraň. Pobavme sa o tom ako chlapi…
– Volám sa Ronald. A vyzleč si aj trenky.
– Bol to len hlúpy vtip…
– Si hluchý? Vyzleč sa! A chytaj!
– Sťahovacia páska…?
– Zatiahni si ju okolo členkov. Tak, a kľakni si.
– Toto ti len tak neprejde. Mám kontakty… Načo sú tie lopty?
– Pre teba. Ukáž, aký si žonglér ty. A spievaj Svieť mi, svieť mi, hviezdička.
– Ale ja ne…
– Poďme!
– Svieť mi… svieť mi… hviezdička…
– Padajú ti. Na, zdvihni ich.
– Spievaj! Sem, do kamery!
– Ligotaj sa… z nebíčka…
– Čo sa trasieš? Narovnaj sa.
– Kam letíš… a odkiaľ si… Splň mi… prosím… všetky… sny…
– Kde je teraz Lucia?
– Je sama doma, však? Konečne sama…
– Ne-o-po-váž…
– Tá lampa na jej nočnom stole svieti tak krásne na modro.
– Ako vieš…
– Lucia, moja Lucia…
– Pro-sím, nie!
– Pif…
– Ronald, nie! Pro…
– Paf!
– Au, boha!
– Airsoft vie byť zábava.
– Čo to…?
– Mal by si sa vidieť! Odfotím si ťa!
– Roz-bi-jem ti hubu! Au!
– Ak sa o niečo pokúsiš, video pôjde von.
– Beriem si kľúče. Nájdeš ich aj s mobilom v lese. A domov sa radšej nevracaj.
– Toto oľutuješ.
– Už je šesť? Lucia už isto chystá večeru.
– Nepribližuj sa k nej…
– V modrom svetle vždy vyzerá ako bohyňa.